Spoza biznis budov vykúkajú minarety a človek stojaci nad vami vyzerá ako atentátnik zo správ na Al Jazeera. Najlepšie je vytiahnuť knihu a spoliehať sa na to, že na konečnej vás čaká kamarát.
Aj to je Istanbul, aspoň príchod do ázijskej časti mesta dvoch kontinentov, kde sa melie okolo 15 miliónov obchodníkov - či už s cennými papiermi alebo fake mikinami na trhu - predavačov kebabu, cudzincov, ktorí sa snažia získať užitočnú pracovnú skúsenosť a plno ďalších profesií. Ulice sú však prekvapivo čisté a chalani zvážajú odpadky na vozíkoch, ktoré ťahajú ručne. Na trhu kúpite čerstvé ryby a nikto sa nenaštve, keď si len chcete odfotiť lososa pre blog. Opitých je tu po nociach pomenej, no z času na čas niekoho dobijú alebo sa koná demonštrácia. Najesť sa tu dá za rovnakú cenu ako v Bratislave. Z Hard Rock Cafe mám fotku, kde je žena v rúchu a šatke, aj keď Islamu je tu menej, ako som si pôvodne myslel.
Kde je Islam?
Istanbul, alebo pôvodne Konštantínopol bol súčasťou Rímskej a neskôr Byzantskej ríše. V roku 1453 ho dobyli Turci a z chrámu Hagia Sofia urobili mešitu. Dnes je v nej múzeum. Za mierne prehnaných 9 EUR (30 lýr) si môžete pozrieť vnútro: mačky, ktoré sa tam prechádzajú ako posvätné tvory a mozaiky, na ktorých nájdete kresťanských svätých. Pochádzajú ešte z obdobia pred nástupom Moslimov. Islam pripomína len arabský nápis pod stropom, lebo Mohameda sa zobrazovať nesmie.
Mesto je obrovské, ale hlavné pamiatky sa dajú prejsť za jeden deň. Z Hagie Sofie sme cez námestie Sultanahmet prešli do Modrej mešity (nezabudnite sa vyzuť) a potom do Sulejmanovej, pomenovanej po Sulejmanovi Veľkom, ktorý rozšíril Osmanskú ríšu až k hraniciam Slovenska. Myslím, že sa spomína v nejakých povestiach, aj keď ho označujú len ako Sultán. V Turecku je však vážená osoba, podobne ako Ataturk.
Mustafa Kemal Ataturk bol v podstate diktátor, ktorý v 20-tych rokoch minulého storočia nastolil demokraciu – asi takú, ako dnes – a zrušil vplyv Islamu. Odvtedy je Turecko sekulárny štát, muži môžu mať len jednu ženu, z ktorých len málo nosí tradičný odev. Väčšina ľudí sa oblieka normálne a mešity, ktoré sa v strednej Európe považujú za niečo orientálne, sa skoro strácajú medzi modernými budovami, aj keď je ich v Istanbule okolo 1 400.
V Sulejmanovej mešite prebiehala verejná prednáška; Imám kázal ľuďom, rovnako, ako keď moja mama a jej známe z kostola idú na nedeľnú debatu s farárom. Imám vysvetľoval bezmocnosť človeka proti osudu na príklade Titaniku – o žiadnej lodi si nemôžeme dovoliť tvrdiť, že je nezničiteľná, a pár ľudí ho počúvalo, ako keby bol Dicaprio.
Od ženy, ktorá mi preložila Imámove slová, som si vzal pár brožúrok a Korán v angličtine. Je to “posledné zhrnutie právd, ktoré Boh zjavil prostredníctvom svojich prorokov každému národu.” (Korán, 3:84) Vedel som, že tri veľké náboženstvá – Kresťanstvo, Judaizmus a Islam majú spoločný základ a aj Korán je zo začiatku totožný s Bibliou a písaný spôsobom, ktorý umožňuje rôznu interpretáciu. Človek si môže vybrať jeden konkrétny verš a potom okolo neho filozofovať dlhé hodiny. Istým spôsobom to ľudí nabáda, aby sa hlbšie zamýšľali nad obsahom, toho, čo čítajú, čo sa mi, ako bývalému učiteľovi, pozdáva. Ľudia často konajú unáhlene a potom sú z toho problémy. Nedávno nejakí radikáli chceli dobiť na ulici Číňanov, asi kvôli klesajúcej ekonomike, ale sa pomýlili a dobili kórejské dievča.
Pancierový voz v strede mesta
Nedávno die Zeit napísal, že útoky na Sultanahmet Square v Istanbule zliali dve tváre Turecka - turistickú a teroristickú do jednej. Turci sú však celkom pohostinní a priateľskí. Usudzujem na základe osobnej skúsenosti z Istanbulu, ale aj z rôznych medzinárodných eventov a v Londýne som dokonca niekoľko mesiacov žil v hosteli, ktorý vlastnila partia Turkov. Nedávajú však svoju ochotu najavo úsmevom a to môže spôsobovať problém v západných kultúrach, kde sa dbá na dobrý prvý dojem.
V sobotu večer sme prechádzali okolo námestia Taksim Square, keď sa dovalili obrnené vozidlá a policajti. Neskôr sme videli policajtov na druhom konci priľahlej ulice, ako blokujú dav ľudí, vyjadrujúci nespokojnosť s reformami vlády. Domáci si na podobné zhromaždenia už zvykli a pokojne prejdú vybrať si peniaze do bankomatu, ktorý sa nachádza na hranici policajnej barikády.
Ľudia v Turecku delia teroristov na dve hlavné skupiny: kurdských, ktorí bojujú za samostatný štát a neštítia sa zaútočiť ani na mešity, a na radikálov Islamského štátu, pre ktorých je Islam svätý a na mešitu by za normálnych okolností nezaútočili. Vláda sa dlhodobo snaží potlačiť Kurdov, čoho dôkazom je napätie na juhu krajiny, a často z toho potom ťaží druhá skupina.
Turci pijú čaj zo sklenených pohárov a pridané mlieko prezradí turistu tak isto, ako kapučíno v Taliansku objednané po obede. Dúfal som, že originál turecký čaj bude niečo autentické, ale keď som cestou v autobuse videl reklamu, že ho vyrába aj Lipton, pochopil som, že je úplne jedno, aký čaj si kúpim na pamiatku domov. Rozhodovať bude krásny obal a made in Turkey.
Kebab chutí podobne, ako u nás a ceny sú tiež približne na rovnakej úrovni. V Istanbule sa dá slušne najesť za nejakých 15 – 20 lýr, čo je asi do 7 EUR. Čaj stojí okolo 3 – 4 lýry. Môžete si ho dať na terase reštaurácie pod Sulejmanovov mešitou a ak je práve čas obeda, vypočujete si pravidelnú modlitbu.
V meste je veľa trhov – bazárov, kde kúpite všetko od anízu po zlato a aj lacné značkové oblečenie, privezené pravdepodobne z tovární v Číne. Nájdete tam aj porcelán, čajové súpravy, orientálne lyžičky – v pohode vás s nimi pustia cez kontrolu na letisku – a sladkosti. Niektoré kombinácie sú až príliš sladké a lepia sa od nich zuby. Odporúčam však čokoládu, simik - slané pečivo so sezamom (dostupný aj s Nutellou) a ayran, ktorý je podobný našej žinčici.